Pohybová sústava
Pohyb je základný prejav existencie živočíchov. Uskutočňuje sa s cieľom vyhľadávať potravu, vhodné životné podmienky, uniknúť pred nebezpečenstvom a pod. Zabezpečuje aj ďalšie životne dôležité funkcie živočíšneho organizmu, ako rozvádzanie živín, rozmnožovanie a pod. Rozvoj pohybovej aktivity živočíchov podmienil aj vývoj riadiacich sústav - nervovej a hormonálnej - a rozvíjalo sa pre živočíchy nezastupiteľné zmyslové vnímanie.
Z hľadiska schopnosti pohybu rozlišujeme u živočíchov dve formy pohybu:
- pasívny pohyb - živočíchy sú unášané len pôsobením fyzikálnych faktorov (voda, vzduch) alebo ich prenášajú iné živočíchy
- aktívny pohyb - pohyb viazaný na pohybové orgány a umožňovaný pomocou svalov
Formy nesvalového pohybu
Jednobunkovce (napr. meňavky) sa pohybujú pomocou panôžok (pseudopódií) prúdením cytoplazmy v bunke, t.j. meňavkovitým pohybom (takto sa v organizme pohybujú aj niektoré druhy bielych krviniek). Ďalším pohybovým mechanizmom je pohyb bičíkmi (bičovka rybia) alebo brvami (črievička).
Osobitnou formou pohybu sú kinézy a taxie. Sú to pohybové reakcie známe pri jednobunkovcoch, ale aj vyšších organizmoch. Kinéza je zrýchlenie alebo spomalenie pohybovej aktivity vzhľadom na nejaký podnet, napr. pohybová aktivita črievičky vo vzťahu k svetlu a teplote. Taxie súvisia so zmenou smeru pohybu vzhľadom na podnet, napr. chemotaxia - reakcia na chemické podnety (pohyb spermií k vajíčku), fototaxie - reakcia na svetelné podnety (pohyb euglény za svetlom alebo švábov od svetla) a pod.
Obrvené alebo bičíkaté bunky sú aj súčasťou niektorých sústav, ich pohyb je viazaný spravidla na vlhké prostredie, napr. tvoria výstelku vnútornej plochy plášťa ulitníkov, sú v bunkách vylučovacej sústavy obrúčkavcov, vo výstelke tráviacej dutiny živočíchov a v dýchacích cestách cicavcov. Pomocou bičíkov sa pohybujú aj samčie pohlavné bunky väčšiny živočíchov. Obrveným povrchom tela sa pohybujú aj niektoré ploskavce, larválne štádiá vodných živočíchov a pod.
Svalový pohyb
Svalový pohyb sa vyvinul mnohobunkovcom počas fylogenézy ako významný prvok adaptácie organizmov na podmienky vonkajšieho prostredia. Svaly jednotlivých živočíšnych skupín sú rozlične organizované a usporiadané vzhľadom na spôsob života.
Jednoduchý svalový pohyb sa vyskytuje už pri pŕhlivcoch, napr. pohyb zvonovitého tela morskej medúzy alebo mäkkýšov (napr. lievikovitej časti sépie, chobotnice, ktoré sú známe reaktívnym pohybom). Primitívny, spravidla lokomočný pohyb väčšiny bezstavovcov, napr. ploskavcov a obrúčkavcov umožňuje kožnosvalový vak.
Pri pohybe často pomáha vylučovanie slizu (napr. slimák a iné mäkkýše). Pijavice a húsenice piadiviek sa môžu pohybovať tzv. piadivým pohybom pomocou prísaviek.
Svalová sústava vyšších živočíchov nadobudla veľké rozmery a rozsiahlu tvarovú a funkčnú diferenciáciu. Kruhoústnice, drsnokožce a ryby majú svalovinu usporiadanú do segmentov.
Najaktívnejší je pohyb pomocou končatín pri článkonožcoch a stavovcoch. Počet končatín slúžiaci na pohyb je rôzny (napr. z článkonožcov majú veľký počet končatín stonôžky a mnohonôžky, tri páry hmyz, štyri páry pavúky a pod.).
Spôsob pohybu je mnohotvárny, čomu sa prispôsobila aj stavba končatín a ich modifikácie, napr. krídla vtákov, lietacie blany netopierov, plutvy rýb a pod. Skokom sa pohybujú živočíchy s dlhými zadnými končatinami, ktorými odrážajú telo od zeme na určitú vzdialenosť, napr. kobylka, koník, blcha, žaba, zajac, klokan a pod.
Pri stavovcoch segmentované usporiadanie končatín postupne zaniká a funkčné skupiny svalov sa tvoria okolo hlavy, trupu a jednotlivých končatín.
